niet pomoci…

neviem co so mnou bude. stale sa to toci dokola dokola a zda sa, ze z toho nieje cesta von. zacinam stracat nadej, ze niekedy budem normalna. ja viem, poviete, ze je z toho cesta von. lenze ja uz tomu neverim. nenavidim sa uz odmalicka. odkedy si pamatam. rozdiel je v tom, ze som nikdy nebola tucna. nikdy. praveze som bola ako palicka. nikto by teraz nepochopil, preco tak nenavidim svoje telo. a nielen telo. aj svoju tvar a povahu. dostavam komplimenty kade chodim a predsa sa nenavidim. od vracat som ZASE zacala v januari a pokracovalo to az do jula. potom som nejako zacala normalne jest a nevracat. asi 2 mesiace som viacmenej nevracala – no nenavidiet sa a rozmyslat o jedle som ani na sekundu neprestala. a zrazu zase prisla ta sila a ta neskutocna nenavist. a zase som zacala vracat. nevraciam uplne vsetko. neprejedam sa. no ked viem, ze som toho zjedla viac ako by som chcela pride „jednoduche“ riesenie. ide to von. ako ja hovorim „dam to prec“. je mi zo seba zle, ale nemozem si pomoct. nevladzem nejest. tym som si presla, ked som mala sestnast a odvtedy si nechcem odopierat jedlo. pride mi jednoduchsie sa normalne najest a potom to dat prec. keby som si to odopierala, bola by som len nervozna a stale rozmyslala, ze to chcem zjest. no v poslednom case sa to zhorsilo. jeden vecer som o polnoci isla do mc donaldu, aby som sa „nazrala“ a vyvracala to. stale som si hovorila, tak toto uz je moc. uz mi vazne preskakuje. vracanie mi vyhovuje aj preto, lebo to citim ako potrestanie svojho tela, za to, ze neodolalo jedlu. a tak jedlo ide von a telo dostene „trest“. niekde som citala, ze k ppp staci drobna poznamka o vahe a clovek do toho spadne ako nic. no u mna som nevedela najst ziadnu poznamku z detstva ci puberty. no raz som nasla jednu vetu, ktora na mna presne sedi „ak ma clovek pocit, ze nevie ovladat zivot okolo seba, snazi sa ovladat aspon svoju vahu“. a to je asi cast dovodu, preco robim to co robim. mam hrozne depresie. uz vela rokov. mam 21, ale citim sa na 50. mam zivota plne zuby. vsetkeho. celeho systemu. ludi. vsetkeho. kazdy mi vravi „ale ved si mlada, mas este cely zivot pred sebou“, ale ja ho uz mam dost. nie. nechcem sa zabit. na to som prilis slaba. ale uz nevladzem. neviem kam idem, nic nedava zmysel. zijem len zo dna na den. pred rokom a pol som odisla do usa, zacat odznova, bez predsudkov, no vsetko je uplne rovnake. ludia ma sklamavaju cim dalej tym viac, podrazaju nohy, klamu o vsetkom a ja sa nenavidim este viac. strasne tuzim mat niekedy dieta a predsa robim to, co moze ublizit tomu jedinemu, pre co zijem. na jednej strane chcem byt zdrava ale na druhej strane nechcem prestat s tym co robim. nechcem pribrat. nechcem. som hlupa ale nechcem pomoc. neviem, co chcem. som zvedava, ako skoncim…