A či B je aj u nás
Ahojte. Volám sa Gabika a mám 24 rokov. Som zo Slovenska a vete je to aj u nás. Anorexiou a bulímiou trpím s prestávkou asi 10 rokov. Začalo sa to niekde na základnej škole, možno ešte skôr. Po nástupe na základnú školu som dosť pribrala. Ako malé decko mi to vôbec neprišlo, ale ako čas ubiehal, mne začali čím ďalej tým viac rezonovať v hlave posmešky starších spolužiakov typu: ?teleso ponorené do kvapaliny? a podobne. Doma to bolo podobné. Otec sa zo mňa smial, že som viac širšia ako vyššia a brat ma raz krásne oslovil _ty hovädo tlusté?. Potom som začala tancovať a bolo to ešte horšie. Aj keď sa moja postava znormalizovala, ja som to nevidela a stále som počula ako musím schudnúť a ako musím dobre vyzerať. Keď ma v mojich 14 nechal môj prvý chlapec povedala som si, že to bude určite preto, že som tučná. V tom istom období mi zomrel dedko na rakovinu žalúdka a ja som si povedala, že budem vegetariánkou a budem sa zdravo stravovať. Vynechala som zo svojho jedálnička chlieb a polievky. Začala som viac a viac cvičiť a váha išla pekne dolu. Nakoniec som zastala na 37 kg, kedy som jedla tretinu rožka na raňajky, jedno jablko na olovrant a to bolo asi všetko. Vyoperovali mi žlčník a ja som sa trápila ďalej. Všetko to trvalo jeden rok a zastavilo ma to, že som si akýmsi zázrakom našla ?frajera?. Z pôvodných 37 kg som sa neprečisťovacou bulímioýu za štyri mesiace dostala na 74 kg a potom som mala štyri 1/2 roka pokoj. Neviem ako ale prešlo to. Celé to obdobie som jedla normálne, skončila školu, začala pracovať, užívala si krásneho vzťahu a telo si prispôsobilo váhu na svoju potrebu. Keď som mala 20 rokov vážila som normálnych 62 kg a tu zrazu HUP. Môj už len kamarátsky vzťah som ukončila a zamilovala som sa. Zamilovala som sa do človeka, ktorý je teraz mojím manželom a ktorému vďačím za záchranu. Keďže som sa zamilovala až po uši, chcela som byť stále s ním a chcela som byť dokonalá. Začala som teda cvičiť a chudnúť a chudnúť. Ku koncu som jedla už len nízkotučné jogurty, 100 g cestovín na obed a večera zas len ten jogurt. V 23 rokoch som mala 44 kg a to som už bola vydatá. Všetko sa to striedalo s bulímickými záchvatmi. Menštruácia nikde, stála zima, nervozita, depresia, nechuť žiť a celý život predo mnou. Tušila som, že som v tom hnuse zas, ale nevedela som ako ďalej. Našťastie ON to zbadal, ON to naštudoval, ON ma prinútil priznať to a keď som sa psychicky zložila ON ma chytil do náručia a zachránil ma. Strávila som tri mesiace na psychoterapeutickom oddelení v Pezinku. Je to najlepšie zariadenie v SR na liečenie PPP. Dostala som sa tam zázrakom z dňa na deň a preto som si povedala, že sa z TOHO musím dostať. Už keď nie kvôli sebe, tak kvôli NEMU a kvôli dvom lekárkam, ktoré mi pomohli priznať si to a dostať sa do liečebne. Momentálne som štyri mesiace po liečení a držím sa. Nemôžem povedať, že som z toho úplne vonku, ale je tu ON, je stále so mnou a dôležité je že chápe, čo to A a B je. Vie vycítiť keď je zle a slúži mi ako terapeut. Ďakujem Bohu za NEHO, ďakujem za silu a možnosť liečiť sa . <p> Dievčatá ono sa to asi dá, ale neviem to povedať na 100 %. Verím, však tomu a snažím sa o to. Ako všetky dobre vieme, nikto nám nevie ublížiť tak ako mi samé sebe a takisto nikto nám nebude vedieť pomôcť, keď to nebudeme chcieť naozaj. Držím NÁM všetkým palce. <p> Alkoholik sa svojmu pokušeniu vie vyhnúť (jednoducho nekúpi fľašu, nepôjde do krčmy). Ale čo my? Bez jedla to nejde a preto sa naučíme ÍSŤ s ním ruka v ruke k životu – gabika1@pobox.sk .