ZMENA JE ZIVOT!!!
A dalsia kvapka do mora.Moj pribeh:Mam 21 a s vedomym zvracanim som zacala este na zakladnej skole. Az na vyske to ale prerastlo do necoho nekontrolovatelneho, desiveho a nebezpezpecneho. Vsak vsetky ten cierny bludny kruh pozname.Nenavidim ciernocierne dni plne zachvatov prejedania, cupenia nad zachodovou misou, vycitiek a nekonecnej citovej prazdnoty.Ale ak klesnete na dno a uvedomite si, ze okrem holeho zivota uz ozaj niet co stratit, najdete v sebe volu.Volu byt OK, volu bojovat.Tak som aj ja zoskrabala zvysky tej mojej a rozhodla sa veci riesit.A radikalne. Az tak radikalne, ze som si na rok prerusila studium a odletela do USA, do Slnecneho statu obmyvaneho mexickym zalivom. Moj vylet sa coskoro konci a caka ma navrat spat. Az doma sa ukaze celkovy prinos tohto, nazvime to, ozdravovacieho pobytu.Daleko, daleko od mamy, rozmaznávania, zavislosti a neschopnosti vymanit sa z vlastneho detskeho tiena, naucila som sa nebat sa dospiet. A niest zodpovednost za vlastne rozhodnutia. Za posledny pol rok som tu zazila x stresovych situacii, niektore az existencneho razu. Avsak nepomerne mensi pocet bulimickych zachvatov.Netvrdim, ze som cista. Dietujem aj tu, stale neviem, co to presne je, jest normalne. Ale snazim sa. A prsty v krku uz u mna nie su rutinnou zalezitostou.Niekedy to ide lahsie, niekedy je to ozaj pekelne tazke a vyzaduje ohromny vnutorny boj. Niekedy to vyriesi len zbrkla pazravost a zvracanie, no niekedy dlha prechadzka po plazi.Coraz castejsie volim zdravsiu alternativu.Vzdy, ked citim ten narastajuci tlak, vezmem svoj iPod s hudbou, ktoru mam rada a idem.Tak dlho, az kym sa necitim lepsie.Alebo idem s kamaratom do kina Ucim sa znova hladat potesenie vo svojich zalubach. V tych, ktore som mala predtym, nez ich vsetky nahradila jedna jedina, smrtonostna, chorobna zaluba v jedle.Tiez sa pomaly ucim znova sa otvarat ludom.Nebat sa priatelstiev, vztahov vseobecne.To, ze moja praca je spojena s kontaktom s ludmi, takisto velmi pomaha.Drzte mi palce prosim,tak silno ako ich drzim ja vam.Dobre viem, ze bulimia len tak nezmizne.Ale viete co?Ked sa uz tej vtierky nevieme zbavit nadobro, mozme sa aspon usilovat ignorovat ju.Ona sa snad urazi a stiahne sa niekam do tmaveho kuta.Nechajme ju v tom kute.V tme.Nezapalujme jej tam svetlo.Posvietme si radsej na zivot.Nikdy predsa nie je neskoro zacat ho zit tak, aby sme boli spokojnejsie a …VNUTORNE STASTNE.Vela, vela sily zelam. P.S. A na zaver skvely tip.Mimoriadne inspirujuca kniha z pera ex bulimicky a anorekticky.Marya Hornbacher:WASTED.Neviem, ci vysla aj v CZ, resp. na Slovensku. No ak sa popasujete s anglictinou, stoji za to.