Už to takto ďalej nejde:-(
Ahojte! Nemyslela som si, že sem niekedy napíšem, ale dnes som sa rozhodla inak. V kútiku duše verím, že keď sem napíšem, uľaví sa mi a že na to všetko nebudem taká sama.Takže moja diagnôza-prejedanie. Aj keď povedala by som že to je slabé slovo:-( Zatiaľ nevraciam, som príliš slabá, bojím sa bolesti.Takže sa asi ani na jednu z vás nebudem podobať, pretože ja som naozaj tučná.Nebudem písať miery a váhu, pretože sa za to hanbím, iba to že mám 17. Ja neviem kedy to začalo, ale povedala by som že už od detstva. Vždy som bola také bacuľaté dieťa,a mala som aj mám veľké líčka. Už v škôlke sa mi za to ostatní vysmievali,že vyzerám ako ropucha. Vždy som sa veľmi hanbila, nikdy som nemala chlapca, pretože neverím že by som sa ja niekomu mohla páčiť. Neviem kedy presne, ale začala som mávať veľké depresie. Bolo to dosť zlé, nemala som sa na koho obrátiť, moji rodičia si nikdy nepripúšťali, že by mi niečo mohlo byť.Nemám veľa priateľov,len zopár kamarátov, ktorí ma vždy v ťažkých chvíľach opustili. Mamina je veľmi chorá, takže vždy považovala moje problémy za somariny…Vždy som si o sebe myslela že som škaredá, tučná, neschopná, mám sociofóbiu, robí mi problém, hocikoho cudzieho sa niečo spýtať,alebo mu povedať. No moja psychika je nadlho, to tu nebudem rozoberať. Minulý rok to bolo už veľmi zlé, stále som myslela na samovraždu, veď aj tak by som nikomu nechýbala, iba som rodičov stála veľa peňazí, ktorých máme málo. Ale nemala som na to odvahu, tak som to chcela nejako prekonať. Išla som k psychologičke, ktorá ma poslala k ďalšej, k tej som chodila dva mesiace. Ale bohužiaľ mi vôbec nepomohla, práve naopak. To obdobie potom bolo ešte horšie. Už som nevládala, stále som len plakala, nikam nechodila a…Priberala…Pretože som jedinú útechu hľadala( bohužiaľ stále hľadám) v jedle. Viem to, ale nedokážem to zmeniť. AJ keď to nechápem, lebo som vždy chcela tak strašne schudnúť, ale nikdy som neschudla len priberala…A ide to ďalej, nemá to konca. Aj to málo peňazí, ktoré dostanem miniem na sladkosti, jem tajne, no vlastne doslova žerem. Aj keď sa často snažím postaviť opäť na nohy, hovorím si že musím myslieť pozitívne, zvládnem to a tak, ale další deň sa depresie ešte viac vystupňujú a tak len jem, a jem…A pritom mám veľa koníčkov,aj pohybových, ale čím som tučnejšia, tým ma menej bavia…Už by som sa konečne chcela riadiť heslom: Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto aby sme žili!!! Keby to bolo také jednoduché:-(… Ďakujem ak si niekto tento článok prečítate, ak to vydržíte, ešte by som mohla napísať romány o mojom živote lebo je toho ešte veľa, ale už nevládzem… Bola by som vďačná za každú radu, aj ked neviem či sa mi dá pomôcť:-( Ale všetkým vám želám, aby ste vyhrali sami nad sebou,a konečne žili šťastný a normálny život! DRŽTE SA!!!