nestoji to zato

Precitala som si zopar pribehov a rozhodla som sa tiez prispiet svojou skusenostou. Uz pomaly 15 rokov sa trapim s anorexiou. Zacalo to ani neviem ako asi v mojich 19-20 rokoch. Ako decko si myslim ze som bola ziva a vesela,ale od mojich 16 mozno aj skvor sa to zacalo menit. Zacala som sa v puberte menit nielen psych.ale aj samozrejme fyzicky. Bola som dost zakomplexovana , mala som akne a v tej dobe na to nebolo tolko vselijakych masticiek ako teraz a ani to nebolo medzi mladymi tak rozsirene,nemala som odvahu nadviazat vztah s chlapcom. Bola som sama sebe odporna a zacala som sa nenavidiet a za vsetko obvinovat. Nabalovali sa na mna problemy v rodine, chcela som sa osamostatnit ,ale nebola som na to pripravena.Skusila som sa odputat od rodiny ,ale sama som vydrzala asi iba jeden mesiac. Vysnivala som si svoj zivot aky by som ho chcela mat ,ale vsetky sny sa mi postupne zrutili. Nemala som pracu ktora by ma bavila,lasku ktora by mi davala chut a zmysel zivota,ostali mi iba moje komplexy.Nic som v zivote nedokazala a jedine co som vedela ovplivnit a riadit bolo jedlo. To kolko a co zjem . Dost v skratke som vam tu opisala ako som sa vlastne prepracovavala k anorexii. Zo zaciatku som nemala pojem o tom ze vobec nieco take existuje a myslim ,ze to v tedy netusili ani rodicia. Az ked som raz s chripkou navstivila obvodnu lekarku tak ta si vsimla moju podvahu. Vyska 158 a vaha 34kg. Okamzite si zavolala mamu a mna doporucila na pohovor k psychiatricke. Zasa sa to pokusim skratit,bola so hospitalizovana na internom oddeleni a po vybrati infuzii a pribrati 1-2 kg som bola prepustena domov. Ja som sa vsak znovu pustila do chudnutia a to skoncilo na 30-29kg.Medzi tym sme sa prestahovali do ineho mesta a ja som prisla o pracu.Zasa som sa upla na hladanie zamestnania ,ale neslo to tak lahko.Opat som sa dostala do nemocnice na psychyatriu,bola som tam mesiac ale nespoluprac.som s lekarmi tak ma po mesiaci pustili s vahou 27kg. Pocase sa mi ako zazrakom podarilo najs pracu ,ktora bola pre mna vsetkym. Konecne som sa osamostatnila a zacala byvat sama. Moj jedalnicek pozostaval iba s ovocia,vetsinou jablko a okolo 15.hod po prichode s prace som si varila zeleninu v bujone. Takto som to vydrzala bez problemov do svojich 32 rokov. Pred tromi rokmi nastal mensi zlom. Pri preventivnej prehliadke mi na pluciach nasli nalez a po dokladnejsom vysetreni diagnostikovali tuberkulozu. Vraj z podvizivy a celkoveho vycerpania. Museala som ist do liec.sanatoria do Tatier a to na cele 2 mesiace. BOla to pre mna hrozna predstava,tym skvor ze ja sama som sa vobec necitila byt chora,iba som sa obcas citila slaba a unavena. Lekarka vsak bola nekompromisna. V sanatoriu som si vytrpela svoje a dost sa to podpisalo na mojej psychyke. Zacala som si uvedomovat hodnotu zdravia ato ze ja si ho vlastne sama nicim a druhy pacienti by boli radi zdravi a nie z vlastnej vole su chori a mali ovela tazsie diagnozy. Naucila som sa tam pravidelne jest ,ranajky vecera obed ,vysli mi aj v ustrety lebo som vegetarianka. Pribrala som z 29kg asi na 33kg ale musim priznat ze som to nie celkom dobre prijala. Viacmenej som sa uz chcela vratit co najskvor domov a do prace. Po prepusteni som brala este 4 mesiace lieky a tak sa snazila jest o nieco viac. Cize zelenina ostala ale snazila som sa zjest aspon tie krechke grah.chlebiky alebo cinske cestoviny,z tych cinsk.polievok co su bezne v supermarketoch a zaleju sa iba vriacou vodou. Ale na nejake priberanie to samozrejme nestacilo. Moja vaha stala stale na tych 29-30kg a ja som bola spokojna. Moje okolie ma uz vnimalo taku aka som ,rodicia uz rezignovali aboli radi ze zijem. No ale v minulom roku to uz zacalo byt so mnou horsie.V praci nastali zmeny a atmosfera doposial priatelska sa stala neunosnou. Chodila som domov unavena a aj uplakana a psychycky vycerpana. V noci som aj parkrat odpadla a zle spavala. Zasa bola preventivna prehliadka a mne opat diagnostikovali tbc. Cize znova nastup do liecebne. Neviem ako asi to bol varovny prst sa diagnoza nepotvrdila.Musim este poznamenat ze po prvej hospitalizacii som zacala chodit do kostola a to dost pravidelne. Niesom fanatik ale navsteva kostola ma ukludnovala. Teraz ked som mala do sanatoria nastupit znova brala som to ako pomoc od Boha,ze ma vyslobodil s psych. tlaku z prace . Uz som vazne mlela z posledneho a sama z vlastnej vole by som k lekarke nesla. Za tych 12 rokov co pracujem u firmy som bola vypisana iba raz s tou prvou diagn.tbc . Na dovolenku ma veduca musela doslova dokopat, nechcela som byt doma. Praca mi vyplnovala moj zivot a velmi ma bavila,ale ako som uz pisala za ten rok a pol sa vsetko zmenilo. Zacala som mat depresie a myslienky na smrt,nie zeby som sa chcela sama zabit ,ale zeby sa nic strasne nestalo ba bolo b premna lepsie keby som umrela. Preto somtento druhy pobyt uvitala a zacala som ho brat ako vykupenie. Rozhodla som sa ze sa pokusim skoncit s anorexiou. Nic mi nedala a vela vzala. Ublizila som sebe ale najviac mojim najblissim. V sanatoriu som sa upla na boha aby mi dal silu. Zacala som zasa jest,tam to islo hravo. Priberanie islo pomalsie ale ja uz som sa tym ani nezaoberala.Po prepusteni som sa dohodla s obv.lekarkou ze do prace este nenastupim a zacala som navstevovat psychyatrcku a psychologicku. Priznala som si svoju chorobu a chcem ju liecit. Dohodla som sa aj s rodicmi ze budem na obedy chodit domov,kedze ja byvam sama.Neviem ci to boh tak chcel ale o tri dni ako som sa vratila zo sanatoria som si zlomila ruku a to az na dvakrat,cize musim byt u nasich a som rada. Normalne jem,neprezieram sa ,Ale ranajkujem rozok a obedujem zeleninu ale pekne s prilohou. Nerobi mi to zatal ziadne problemy. Vaha ide hore zatial mam 32kg. Chcela som vam vsetkym co sa pasujete s anorexiou povedat ,ze v prvom rade musite vy same chciet,nik vam nepomoze iba vy. Nestoji to zato verte zdravie je len jedno. DRzme si palce,lebo ani ja este niesom ako sa hovori zavodou. Budem sa ale snazit nedostat sa spat,iked vzdy budem iba abstinujuca anorekticka,lebo anorexia je zavyslost ako narkomania alebo alkoholizmus.