Dalsi pribeh

Ahojte, v poslednom case casto citam vase pribehy a mozno nastal cas napisat ten svoj. Ked som bola mala, diagnostikovali mi astmu. Dali mi kapacky do hlavy, a potom ma poslali na liecenie do Stareho Smokovca. Rodicom oznamili, ze to asi neprezijem. Ale moja mama si povedala, ze ma nenecha umriet a skutocne sa obetovala. V 18 mesiacoch som uz bola vyliecena. Casto som ale chorlavela a davali mi antibiotika, lebo som mavala zapaly pluc. Ale z tych liekov mi byvalo spatne. Do osmich som mala zachvaty vracania aj styri dni v kuse. Vtedy som si priala len, aby to uz skoncilo. Trvalo to este dalsie 4 roky, ale zlepsovalo sa to. V 13 som merala 165 a vazila 42 rokov. Nemala som rada jedlo, lebo som ho vlastne vzdy len vyvracala. Chceli ma pposlat na liecenie. Doktorka sa dohodla uz aj s rodicmi, ale ja som strasne nechcela niekam prec. Dali mi este mesiac a ja som zacala vazne jest. Pribrala som postupne az na 52kil. To bolo fajn. Nasi boli spokojni. Aj ja. Zacala som sa pacit chalanom. Az som sa zapacila jednemu uchylakovi. Zacal ma prenasledovat. Najprv len obtazoval a potom sa ma pokusal niekolko krat znasilnit. Rodicia o tom nevedia. Zblaznili by sa, ze im niekto siahol na ich dokonalu dceru. Priala som si, aby zomrel. Po 3 mesicoch mu diagnostikovali nador na mozgu a on sa napravil. Ospravedlnoval sa a tvrdil, ze to robil, lebo ma miluje. Mala som 15. Znenavidela som clapov a uz som sa nikomu nikdy nechcela pacit. Prezierala som sa a za mesiac som pribrala osem kil. Ale nepomohlo to. Stale mali o mna zaujem. Postupne som to prekonala a znova sa zamilovala. Po 7 mesiacoch sa z neho vyklul nabozensky fanatik. Ale to uz som byvala s nim, lebo ma nasi kvoli nemu vyhodili z domu, aby som si uvedomila, ako to vlastne je. Bola som taka zmanipulovana. (Poviete si blba kaca, ale pred tym som odolavala dobrym natlakom a nikdy som sa nechytila. az unho. lebo som sa zalubila)Ked mi to doslo, citila som sa ako vo vazeni. Rodicia vychladli a po mesiaci ma prisli odprosit. Ze sa strasne zmylili a tak. Vratila som sa k nim.A odpustili sme si, lebo sme vsetci urobili plno chyb. Nemala som ist ani na vysku, lebo som mala uplne ine starosti. Kvoli znamkam a olympiadam v matike a fyzike ma vzali na tri bez primaciek, ale ja som sa nevedela rozhodnut. Az som si vybrala. Skolu v Opave. Vzali ma tam az na druhe kolo. Tiez bez primaciek, ale bolo to velke stastie. A tak som prisla do ineho statu a chcela zacat znova. Ale ani nie par dni po prichode som stretla cloveka, ktory mi ublizil tak, ako nikto. Je tazke mu odporovat, hlavne, ked som sa opat zalubila. Prestahovala som sa na privat a on to vzal ako pozvanku na spolocne byvanie. Hoci vedel, ze to nechcem a mam zle skusenosti. Vedel o mne vsetko, ale bolo mu to jedno. Zila som len prenho. A on stale vychvaloval svoju byvalu. Aka bola dobra v sporte. Ked som raz u nich nechcela jest, lebo som si kontrolovala postavu, pododkol, ze ona toho dokazala zjest neskutocne vela a aj tak vyzerala skvele. A tak som zacala moc jest. Ale citila som sa ako v pasci. Chcela som z toho von. Jedinym unikom sa stal pre mna zachod, lebo do kupelky mi chodil uplne bezne. A potom, ked som uz vazne chcela umriet, lebo mi povedal, ze nevie, ci ma este miluje, zacala som vracat. Aby som zomrela. Aby som bola krasna a mrtva. A slobodna. To trva dodnes. Byvame spolu druhy rok. Nemozem z toho von. Rozisla som sa s nim(asi sto krat). Ale on je ako mor. Vzdy si najde cestu. Trvdi, ze ma miluje, alebo nenavidi. A ja sa stale znovu a znovu trapim.Pred pol rokom som mu povedala o tom,ze mam bulimiu. Vobec to nepomohlo. Ani sme si o tom nepohovorili. Pisal sem svoj pribeh o hlupom honzovi. Az pred par dnami, ked mi znova bolo strasne a poslala som ho na tuto stranku, pochopil. Ospravedlnil sa a hovoril, ze ma miluje. Povedal, ze aj jeho byvala(ta, co toho dokazala tak vela zjest)mala bulimiu. Aka ironia. Tak som sa jej chcela vyrovnat, az som to dokazala. Teraz zistujem, ze som prisla o chut do zivota. Nikomu uz neverim. Ani priatelom, ani chalanom, ktori hovoria, ako sa im pacim. Proste nikomu. Som daleko od rodiny a velmi mi chybaju. Take male dievcatko stratene vo svete, ktory je plny protikladov. Skusam proti tomu bojovat, ale niekedy nemam ani chut, ani sil. Bojim sa toho, ako skoncim a modlim sa, za silu bojovat. Sostavaju tri mesiace a on sa odstahuje. Treba vydrzat. A ja sa bojim, ze uz bude neskoro. Staci mi ho vidiet a jednoducho uz nechcem jestvovat. Ale som prilis slaba sa rozhodnut. A tak balansujem na hranici medzi zivotom a smrtou. Denne sa utapam u bulimii a jednak dufa, ze ma niekto zachrani a na druhej strane sa jednoducho chcem utopit. Vsetkym, co maju odvahu bojovat prajem, aby to vydrzali. Pokial ste nasli, pre co zit, nestracajte cas a pustita sa do toho. Urcite to stoji za to. Mozno je tento pribeh prilis chladny, ale dnes necitim nic. Prazdne telo bez duse, ktore sa podpisuje lu1cka