Zivot sa oplati zit…nie zivorit!!!

Mile dievcata,<p> na uvod by som mala poznamenat,ze som jednou z nas, bulimiu mam uz 7 rokov Posledny rok sa zda,ze je to lepsie. Pri zachodovej mise drepcim uz len 1-2 krat denne, niekedy vobec<p> Ale, chcela by som vam napisat nieco ine Bulimii som vdacna za vela Naucila ma vazit si kazducku chvilu dna,ked ma „cosi“ netlaci vojst do kuchyne a zlikvidovat cely obsah chladnicky,<p> Tesit sa z takych samozrejmych banalit ako sneh, vianocny stromcek,vona dietatka,plysove hracky,steniatok,a hladat a rozdavat lasku, pretoze tato choroba vas nauci vnimat jej deficit…bez slov<p> Ak si to aj neuvedomujete,dava vam vyrast, nutne sa totiz musime zamyslat nad tym, co s nami bude dalej,ci skoncime priam s vyvratenymi organmi kdesi na smetisku nul,alebo sa nadychneme a povieme si:“Fajn, dnes je posledny den zhnusenia zo seba samej, strachu,hucania v usiach,ticheho placu do vecne zmacaneho vankusa, ked prosime Boha, bud nech toto trapenie ukonci navzdy, alebo povie preco? Preco ja, kedy sa to vlastne zacalo vsetko rucat?“ Kvoli hrubym poznamkam otca,komplexom menejcennosti,smrti babky,ktora mi bola vsetkym,snahou uputat? …zivot sam dava odpovede a aj tato choroba je jednou z nich. Nechcem,aby to vyznelo privelmi moralisticky, ale citim,ze ma este pre kazdu z nas pripravene cele more stastia…Nie toho chvilkoveho, ked pocitame dni bez prejedani, tesime sa z kazdej minuty, ale… Pocitit,ze ste milovana, kazda jedna z nas…Mozno prave pre napuchnutu tvar, vyplakane oci,chude nozky,pokazene zubky…<p> … aby sme sa konecne mohli usmievat, papat v cukrarni s priatelmi<p> zakusky a smiat sa pri tom, nehladiet na jedlo, ako na odreagovanie a jedinu „radost“ zo zivota Doverujem Bohu, milujem Ho a verim, ze On mna tiez A da mi tu silu, zmenit to, co mozem…<p> Lebo bulimiu a anorexiu zvladneme Iste<p> A staneme sa raz uzasnymi matkami, ktore svojim detom daju vsetku tu nehu a sebadoveru, ktora nam azda bola kedysi v buclatych casoch odoprena<p> Lubim Vas,vydrzte, zivot stoji za to:o)