Zacarovany kruh bez konca
Ahoj ! Ked som citala par vasich pribehov, uvedomila som si, ze nie som jedina s tymto problemom. Ak by mi niekto polozil otazku – Kedy som bola naposledy stastna? , ovela lahsie by sa mi odpovedalo na to, kedy som bola nestastna. Moje sebavedomie je hlboko zadupane,ak mi vobec nejake ostalo…Zavidim tym ludom, ktori su so sebou fyzicky i dusevne vyrovnani. Stale na sebe hladam i tie najmensie chybicky a hovorim, preco ludom, ktori vyzeraju tak a onak nevadie tie nedostatky, ktore maju? Kila naviac, krivy nos,uzke pery…Hovorim si, ako s tym preboha dokazu zit? Na druhu stranu, neustale trpim pocitom, ak sa niekto smeje, ze je to na mne, ak prejavi nejaky chlapec o mna zaujem, ze to nemysli vazne, ak mam nejake nove super handry, ze ich vsetci ohovaraju… Nikdy som nemala vztah, pretoze..mam pocit, ze by som nebola pre priatela dostatocne dobra, i ked aj on nie je dokonaly,no hanbim sa. Neskutocne. Obdivujem tie dievcata, ktore bez ostych pridu za vyhliadnutym chalanom a pozvu ho napriklad na kolu. to by som nikdy nedokazala. mam problem sa na dotycneho aj pozriet. a pritom…nie som skareda, no v mojich ociach som tou najposlednejsou. frazy typu, kazdy den sa na seba usmej v zrkadle, zabudni na vahu…nepomahaju. „Moje rande“ s anorexiou a bulimiou zacalo pred 3-4 rokmi. Vtedy to bolo len nevinne natukavanie, mala som 168/46 a jedla som uplne normalne. Vymyslala som si rozne sposoby vracania, aby na to nikto neprisiel a v tej dobe ma hrozne bavilo zjest hocico bez vycitiek a nepribrat. Nerobila som to kvoli chudnutiu. Aspon nie vtedy. Avsak po case sla moja vaha hore a zastavila sa na 57 kg, co bol pre mna sok! Odvtedy zacali moje depresie, este vacsie rabovanie chladnicky a este castejsie zvracanie. Vtedy som taktiez nebola tak psychicky na dne, lebo to bolo len o chudnuti. sama viem, ze bulimia je nanic, nechudne sa po nej, naopak pribera, ale robim to znova a znova. Na anorexiu nemam tak pevnu volu. v poslednom case sa mi podarilo schudnut, ale zdravym jedenim, pretoze som bola prec s partiou ludi a tam som nemohla vracat 2 tyzdne.Dnes mam 49 kg, vysportovanu postavu a myslim, ze je to ok, no moja psychika je doslova vyzrata a moj zivot ako posliapana zahrada s mnozstvom piclavych trnov, kamenov, ktore ma podkopavaju a sprskou horkych slz. nie, slz uz nie, lebo uz nevladzem plakat. necitim sa byt telesne unavene, ale moje vnutro. drzi ma to v sachu a neda mi to dychat. svet krasnch ludi tam vonku, ziarivych usmevov, dokonalych tiel a plnych kont. lenze nikto nepovie, ze tak nikto nevyzera, ze vsetko je to len iluzia a taku hladku tvar nema nikto. niekedy si kladiem otazku, ci sa z toho vobec niekedy dostanem, ci s tym prestanem… neviem…