Vyrovnávam sa so zlyhaním

Všetko dobré nejako zaniká a zasa sa mi vracajú zlé myšlienky..neustály boj v hlave ktorý už ma nebaví..Bojujem medzi svojim zdravým racionálne mysliacim ,,ja“ a tým svojim chorým ,,ja“ ktoré má hlboko v hlave vryté kalorické tabulky a nevie sa pozriet na hociaké jedlo bez toho aby sa mu nevybavila v hlave približná energetická hodnota.Dlho som myslela zdravo,rozumne a jedla som pomerne normálne.Zvracanie bolo pre mna od Novembra až po Februar tabu..ale potom sa niečo stalo..nejak sa mi všetko začalo obracať hore nohami.Začala som rozmyšlat nad tým ako sa blíži leto a ako velmi sa chcem isť kúpať ako ostatní,len či takáto aká som môžem vliezť do plaviek..Tak som obmedzila jedlo.Raňajky som prirodzene nejedavala nikdy a teraz už vôbec neprichádzali do úvahy,vynechala som aj desiate,ale cez obed to chcelo velke sebazaprenie..okolo takej tretej som najviac hladná a ked si neustále zakazujem najest sa chce to poriadnu dávku sebazaprenia.Začala som cvičit a to dost aktívne možno až nezdravo ,v noci som sa zobudila a 40 minút som bez prestávky bicyklovala nohami vo vzduchu len aby som niečo spálila.Takto som to vydržala asi celý Február dokonca aj kúsok Marca.Lenže potom sa to nejako zvrhlo do opačného extrému.Ketže doobeda som vôbec nejedávala vracala som sa okolo štvrtej domov tak vyhladovaná,že som zjedla všetko čo mi prišlo pod ruku.Čokoládu,keksy,jogurty,termixy,rožky prosto všetko a vela..Zo začiatku som si povedala NIE nesmiem to vyzvracať,niesom taká slavá aby som to nezvládla radšej si nechám vytráviť a potom to vybehám vo vinohradoch.Tak som fungovala asi tyžden.Jedavala som len okolo štvrtej a potom som to vydavala von pohybom.Až raz som si uvedomila že všetko čo sa okolo mna deje začina byt ozaj zlé.Myslím tím našu rodinnú situáciu.Medzi našimi a medzi mnou a nimi takisto.Povedala som si že ten smptok musím poriadne zajesť.Už dlho som nemala čosi vážne dobré..aj energeticky hodnotné.Išla som vtedy z autobusovej zastávky a vo vrecku som mala stovku.Chvilku som sa ešte prehovarala a hovorila si že sa nesmiem prejesť.Ale potom som sa už tesne pred bytovkou zvrtla a išla do potravín.Do košíka som nahádzala šlahačku,piškóty,čokoládu na varenie a doma som si spravila piknig.Takú kalorickú bombu som už dlho nemala..zjedla som to celé až do poslednej omrvinky..Prišla som k zrkadlu a povedala som si ,,no ale moja toto si nemala robiť“ hrozne som sa nenávidela.Moje kroky smerovali priamo k záchodu.Ani som si to neuvedomila a už som klačala,vlasy som si jednou rukou držala a druhou som zo seba násilím dávila to,čo som pred chvílou jedla.Robila som to,čo som pred rokom robievala pravidelne.Bez čoho môj den dávnejšie ani neexistoval,vyliečila som sa ale teraz som to robila zas! Bol to hrozný pocit..Vrátit sa k tomu ,,zvyku“.Čo to nikdy neskončí? To je mi súdené robit toto dokonca života? Zaoberať sa jedlom? Musím prizna´t že chvilku po tom som sa ľutovala..ale potom som si spomenula čo mám robi´t ak raz spadnem na zadok.Oprášiť sa a s hrdosťou kráčať ďalej.Raz to poserieme,ale treba to prekročiť a snažiť sa ďalej.Odvtedy je to jedenásť dní.Odvtedy som nezlyhala znovu a snažím sa jesť normálne.Dokonca sa prekonávam a začala som jesť pred ostatními.Bojujem ako sa dá len aby som do toho znovu nespadla,bojujem s každou zlou myšlienkou čo mi napadá a snažím sa tak silno,ako to len ide..Dúfam,že to výjde.Musí..aj keď je mi jasné že moje anorektické ,,ja“ vo mne ešte hodný čas bude,postupne možno odpláva.Hlúposť! ono samo neodpláva,ja ho zakillujem:) Mám na to,hádam:)