Slabšia ako ja

Je tomu necelého pol roka čo mi blízka osoba ochorela na PPP..Teraz vidím aké je to hrozné a aké to bolo hrozné pre ludí okolo mna.Pozerám na ňu a stále jej nedokážem pomôcť..Začalo to keď sme šli spolu do anglicka..Začala mi hovoriť ako sa bojí že nás v anglicku budú núti´t večerať až po siedmej,lebo je to ich zvyk.Zlakla som sa tónu jej hlasu,lebo ..neviem bolo z nej cítiť strach.Mne to samozrejme vadilo tiež..tak neskoro už nejedávam,lenže ísť do anglicka bol môj sen a znapríjemniť si to niečim takýmto..na to som sa mohla vykašlať…Pokračovalo to tam..v hostitelskej rodine začala cvičiť po každej večeri..raňajky nejedávala,obed ledva..stále ma nútila nech si ideme zabehať..Najprv som bola tá silnejšia a bála som sa o ňu,potom ma začala ťahať dolu spolu s ňou..pár krát som to tam nezvládla.Vrátili sme sa a ona príšerne schudla..nikdy nebola taká..stále chodievala behať až kým ju to uplne neunavilo.Bála som sa,pripomínala mi seba..Porozprávala som sa o tom s ňou a ona mi do očí klamala že nič také jej nieje.Prišli prázdniny a my sme šli spolu do Talianska.Tam už sa to nedalo.Nejedla takmer nič,na lehátku na pláži nevydržala ani chvilu,stále niekde behala…Takisto som to nezvládla..celé taliansko som fungovala na zvracaní.Nedokázala som sa na ňu už pozerať.Bola presne ako ja.A mne tam prvý krát chýbala tzv ,,bútlavá vŕba“ niekto komu by som sa mohla posťažovať a u koho by som si našla útočisko.Opať som bola odkázaná sama na seba a na kamarátku,ktorej bolo horšie ako mne.Znovu som sa s ňou o tom zhovárala..Klamala mi do očí..znovu. Lenže mne stačilo keď som ju našla nad misou.Ten pocit nikomu neprajem.Mám ju rada.A to je len tak medzi nami čo povedať,lebo ľudí si k sebe príliš nepripúšťam..ale pre ňu by som bola schopná aj vraždiť:).A keťže ju mám rada a keťže som mala..dajme tomu že už nemám rovnaký problém bolo to hrozné.Keď som bola v najhoršom bol to ako zlý sen a ak má ten najhorší sen prežívať niekto na kom mi tak záleží,strašne to bolí.Ťahá sa to s ňou stále..Prihlásila sa na fitness,odmieta ís´t na vinobranie,pretože je tam vraj veľa jedla..Ale ja jej pomôcť nedokážem,rozprávala som sa s ňou,keďto nevyšlo snažila som sa jej pomôcť aspoň tým,že som s ňou,že sa zabávame ale to tiež nejde.Tak som sa na jej chorobu zúfalo snažila upozorni´t aj jej sestru ktorá má tiež nábeh na niečo podobné,ale slabší..Povedala,že kamarátka síce cvičí a hýbe sa až príliš a že málo je a váži37kg,ale to neznamená že je anorektička..Jej rodičia si to nevšimli!! Čo je to za rodičov že si to nevšimnú? Ako môžu?! Veď to tak strašne bije do očí..Tak veľmi ju nechcem strácať..prečo ona?:( Nejaky napad ako sa s tym vyrovnať,alebo jej pomôcť?..