kym nas smrt nerozdeli…

Prave som sa prehrabala mnozstvom vasich clankov, a chce sa mi z toho plakat. Viacere z nich su vykriky bezmocnosti. Ja sama som jednou z postihnutych. Toto je ten moj „vykrik“… V 13tich som zacala s dietou, a schudla 32kilo, naco som omdlela. Nasi ma poslali na psychiatriu, kde som odmietla chodit, a do kopy ma dala az jedna kamaratka, cim by som sa jej tymto chcela zo srdca podakovat. Ale anorexia je potvora, a ja ju mam stale v hlave. Viem, ze sa jej uz nezbavim. Pretransformovala sa do toho hlaska, ktory mi neustale navrava, ze som hrozna, skareda, tlsta, za nic nestojim, nikto ma nemoze mat rad… Asi rok na to, ako som sa dostala z A som spadla do bulimie. Zvracala som asi 2mesiace, ale moja nenavist k sebe samej sa tak zvacsila, ze som s tym s poslednymi zvyskami pudu sebazachovy prestala. Lepsie povedane, prestala som so zvracanim. Prejedanie ostalo. Teraz som mala pomerne stastne obdobie, zamilovala som sa a zrazu mi na postave az tak nezalezalo. Moj vztah k jedlu sa znormalizoval, zabudala som.. Lenze pred par tyzdnami sa mi nieco v hlave preplo. Citim to. Zacinam sa stranit priatela, tuzobne si vo vykladoch prezeram velkost 34,36 a uzatvaram sa do seba. Snazim sa byt perfektna. Za cele leto som bola na kupalisku jeden jediny krat, pretoze nechcem, aby ludia museli znasat pohlad na moje telo. Vyhladavam stranky o anorexii, a obcas sa prichytim pri myslienke, ako rada by som sa k nej dopracovala. S laskou spominam na obdobie, ked som chudla, na nete vyhladavam obrazky vychudnutych dievcat a biflujem sa kaloricke tabulky. Vcera som sa prichytila pri tom, ze namiesto vecere som prehltla par vatovych tamponov, aby som stlmila hlad- dufam, ze si tak zdravotne neposkodim:( Nie som normalna a ja ani nechcem byt.. chcem ten pocit, ze som lepsia ako ostatne, radost pri pohlade na odchadzajuce kila, radost pri pohlade na vykukajuce rebra.. Zaroven si uvedomujem, ze som chora. A tak trochu zufala. Smutna. Osamela. Nepochopena. verim, ze vela z vas to doverne pozna… Tak kde je cesta von???