in hora mortis meae voca…
ahoj, mam mentalnu anorexiu. lepsie povedane, som vyliecena pacientka/klientka, podla vseobecne prijatelnych noriem. mala som mozno 13 rokov a odrazu sa zo mna stala zena. moj detsky vyzor bol prec a ja som sa o seba patricne starala. to male ufulane dievcatko, ktore sa za garazami s kamaratmi hralo na murarov, sa razom uplne zmenilo. zacala som sa pekne cesat, jemne malovat, mozno az prilis elegantne na svoj vek aj obliekat. bola som pekna. na gymnaziu som sa ucila vyborne, nemala som ziadne problemy. bezne kamaratstva, zabava… nic ma netrapilo, vsetko bolo fajn. doma som mala absolutnu volnost, nikto na mna nedaval pozor. nik sa nestaral kedy, ako a co jem. bola som zvyknuta sa po skole dobre najest, vtedy som nerobila takmer ziaden sport. cize, zacala byt zo mna, podla mojho nazoru, poriadna zenska. dostala som tvary. a to sa mi nepacilo. nechcela som byt dospela. a tak som sa nejako dostala k nejakej tej „diete“. tu vsak babicka stopla prvymi upecenymi kremesmi, ktore sa jej objavil na stole:) ale myslienky na dokonalost som sa uz nemohla zbavit. chcela som byt najlepsia. vo vsetkom. chcela som byt najmudrejsia, najlepsia studentka a ked prisli prve ponuky z modelingu, aj najlepsia modelka… nemala som od prirody to typicke vesiakove telo, nebola som ako dievcata tam, ktore jedli od rana do vecera a stale boli rovnake(je to tak, solidne agentury chore dievcata nikam neposlu, tie modelky maju jednoducho postavy po otcovi). vedela som, ze v tom nebudem najlepsia, preto som sekla. aj ked, bola som dobra, bola som ziadana. ale ja som to nedokazala, aj ked v modelingu som sa pohybovala skoro styri roky. moje problemy so stravovanim nemali vsak ziaden suvis s modelingom. bolo to vo mne. vsetky tie problemy, ktore sa v nasej rodine kopili, som v sebe ukladala. ja som bola tou, do ktorej sa vsetci obuvali, cez ktoru riesilli problemy, ja som bola tou silnou..aspon navonok. v jeden rok sa to na mna vsetko zvalilo. zacala som si davat vsetky tie zle veci, co u nas boli za vinu. zacala som sa trestat, rezat sa ziletkou, prestala som jest. chcela som byt jednoducho malicka. chcela som sa stratit. znicit sa. zacala som bicyklovat. 40 kilometrov denne..musela som. cvicila som dlho do noci a rano som vstavala o piatej, aby som mohla este dve hodiny pred odchodom do skoly posilovat. po skole som sa este prinutila ist na korcule a dlho do noci som slapala po schodoch tak, aby to nikto nepocul. kazda kvapka sa pocitala. zacala som milovat hodiny telocviku. a moje studijne schopnosti sli rapidne dolu. stala som sa troskou. a viem, ze vas zaujimaju cisla..mala som 175cm a vazila som nieco okolo 45kg. moj den sa tocil okolo jednej veci. a vsetko bolo akoby cierne. cely cas som rozmyslala ako sa vyhnut jedlu, ako zaklamat tak, aby na to nikto neprisiel. cely cas som sa tesila, aby uz bolo rano, aby som si mohla dat ranajky. a tym sa pre mna den skoncil. vecer som nemohla spat, mala som tazke krce, hlavu plnu myslienok, bolelo ma cele telo. v tych chvilach som plakala do vankusa a prosila boha, nech ma radsej zabije hned. pretoze, zabijala som sa. moje srdce pracovalo len tak- tak, ja som odpadavala vsade, kde bol len trosku vydychany vzduch, lamali sa mi zuby, o nechtoch, vlasoch a pleti nehovoriac. najhorsie bolo, ako som sa spravala k rodine, k priatelom. bola som zla, odporna svina, ktora vsetkych odvrhla. najlepsich priatelov, rodinu..lebo chcela byt sama. chcela zit vo vlastnom svete bez problemov. takto minuly rok som sa v tomto dokonalom svete bez problemov pokusila zabit. pod naporom citov..som zjedla krabicku prehanadla a nejake lieky. vsetko som prichystala tak, aby so mnou neboli po smrti nejake vacsie problemy. ale, nastastie, nic sa neudialo a tak som sla dalej. jedla som, nejedla..depresiu som riesila stale. ci skor..neriesila. skusala som s nou zit. cele to trvalo roky. mnohi chceli pomoct, mnohokrat som sa aj ja tvarila, ze pomoc chcem, ale v skutocnosti som sa nechcela zmenit. bala som sa, co bude potom. aky bude ten zivot, ak nebude takyto. mohol byt horsi? lekari a hrozby..prosenie o par kil naviac… hnus a strach mnou lomcuje este teraz. blizili sa moje maturity, prijimacky na vysnivanu vysoku skolu. a vedela som, ze v takomto stave to nikdy nedokazem. preto som zacala, takpovediac „zit“. zacala som jest, zacala som chodit von, zacala som verit nielen sebe, ale aj inym. drzal ma pri hladine ciel. tak, ako ma predtym drzal ciel ubytku kil na vahe, tak som aj teraz pred ocami videla seba, ako raz pracujem a som dobra. mam tyzden po prijimackach a neviem, ci ma zobrali. len dufam, ze ano. dufam, tesim sa na skusky, na vsetko. aby som opat mohla mat ciel, ktory budem moct splnit. nieco zmysluplne. pretoze, zistila som, ze prave toto je pre mna ta najvhodnejsia liecba. ziadni lekari, psychologovia mi v tomto nevedli pomoct. az kym som si nepomohla ja. a ludia, najlbizsi, ktorych som opat k sebe zavolala. musim zit. vidina dalsieho roku stravenom niekde v nemocnici na infuziach ma desi. musim zit, aby som mohla oplacat ludom lasku a doveru, ktoru vo mna, napriek vsetkemu vlozili. musim byt dobra. a hlavne, musim sa zacat mat konecne rada.