dnes

ppp trpim uz cca 3 a pol roka… zaslo sa to hlavne tym, ze mal moj vtedajsi frajer neustale narazky na moju postavu, vraj by som mala byt chudsia, nech sa pozriem, ako vyzeram, ze baby maju byt chuducke, a ze ja v mojom veku, mam take velke brucho, ze mam brucho ako chlap, ze by moje telo vyformoval inac, aby sa mu pacilo atd… to osm mala 58 alebo 57 kg na 165 cm, potom som trosku schudla na 54 kg, ale to sa mu nepacilo stale.. tak som za dva tri mesiace vychudla na 46 kg!!! a vtedy vlastne zacal moj anorekticky beh na dlhu trat 🙂 teda behavala som aj doslova, 15 km 4x do tyzdna a okrem toho aj ine sporty, ved viete 🙂 takto som vydrzala asi rok a pol, s priatelom som sa nakoniec rozisla, lebo ten vztah nemal zmysel a pomalicky som priberala spat, …. co sa mi nepacilo a permanentne som sa snazila chudnut, ale nejak mi to uz neslo, lebo uz ma bavilo jest, akoby som dohanala to, co som zameskala, ale kvoli svojmu telu, ktore sa mi nepacilo, som mala pekne depky, brrr, komplexy, vestko, klasika, nemusim vam to vysvetlovat… dnes rano som sa zase obzerala v zrkadle a prichadzal na mna ten pocit, kedy akoby udrie to depresivne kladivo a hodi nas to kamsi do totalneho zufalstva a nepsokojnosti samej so sebou a nenavisti k sebe. stala som tam a chystala sa nenavidiet sa za vsetko, co som kedy zjedla a citila som sa ako slon a najtucnejsia osobna na svete, ked v tom som, ani sama neviem preco zrazu pozrela na sebe, usmiala sa a mavla nad sebou a nad tym vsetkym rukou a odisla od zrkadla prec… isla som robit nieco ine a toto bolo moje male ale zaroven velikanske vitazstvo!!!!!