Zvládla som to

Ahoj holky! Môj príbeh je podobný ako ten Váš s jedným rozdielom a to, že som svoj boj s bulímiou po 8 rokoch vyhrala. Prvý rok som si príliš neuvedomovala, že si ničím zdravie a mala som pocit, že keď budem chcieť, môžem vždy prestať. Bola som pyšná na svoje nové telo a nevedela som pripustiť, že by som mala o pár kíl viac. Zvyšných 7 rokov som bezúspešne bojovala, trápila sa, trpela depresiami…veď to poznáte. Ako to celé začalo? Mala som krásnych 18 a celú pubertu som bola zakomplexovaná kvôli trochu buclatejšej postave. Od svojich 13 som skúšala diéty, nejesť večer, a bola som i úspešná. Pak nastal zlom a prepadla som vlčiemu hladu. Keď to na mňa prišlo, jedla som všetko, čo prišlo, kombinácie neskombinovateľné a pak trpela výčitkami. Váha sa samozrejme začala šplhať smerom hore. Velmi dobre si pamatam, že som bola už takmer zmierená, že nebudem štíhla a naučila som sa akceptovať svoje telo, keď prišlo do toho kamaratstvo s novou spolužiačkou na gympli. Ona mi popisala spôsob, ako jesť a ako sa toho pak kvalitne zbaviť. Potom som to cez prázdníny skúsila a hoci môj prvý pokus nebol úspešný, časom som sa naučila… Spočiatku raz týždenne, pak denne a neskôr aj 3xdenne. ….raz ma nájdu mŕtvu a všetci v meste budú vedieť, že som žila dva životy. Tak mám jesť? Keď viem, že sa nezastavím a vytriezvem, až keď mi bude fyzicky zle a nebudem môcť chodiť, dýchať? Snáď si ma nevšimnú rodičia, že zase idem von, to ako že na vychádzku… Tak teda sa náhlim do tmy. Preč od ľudí, ako trestanec na úteku. Snáď ma nikto neuvidí za tým kríkom na citoríne. Už necítim bolesť, necítim nič, tá moja posadnutosť očistiť sa je silnejšia než čokovľvek iné. Musím. Sľubujem, že od zajtra budem nový človek… … tak a teraz už len utajiť svoje ?dielo? pod kopou lístia a kameňov. Odchádzam uvolnená s miernou slabosťou v nohách. Len nespadnúť. Už len pár krokov a som doma. ? Áno mami, vonku bolo fajn, trochu som sa nadýchala čerstvého vzduchu, bude sa mi lepšie učiť na skúšku.? … už len poumývať topánky a všetky stopy, ktoré by ma usvedčili zo zločinu. Z toho, čo som páchala na sebe a svojich blízkych. Tá cesta za uzdravením bola naozaj dlhá. Veľa pokusov, rôznch rád z kníh a svojpomocných príručiek. Obracanie sa na boha ako jediné moje východisko, nech spraví zázrak… ako aj utvrdzovanie sa v pozitívnych presvedčeniach, že moje múdre telo sa spamätá a uzdraví sa. A aj meditáciami, autogénn&m tréningom a inými metódami… To všetko bolo na …., lebo som si nevedala pripustiť, že by moja váha trochu stúpla. Nič nebolo také dôležité ako moje štíhle telo. Bili sa vo mne tieto dve snahy: snaha vyliečiť sa ako aj snaha nepribrať. Takže môj 7 ročný boj bol úplne zbytočný. Tie najkrajšie roky a ja som ich takto preplytvala! A ako som sa vyliečila? Pomohol mi blízky človek. Môj priateľ a teraz už manžel. Až pri ňom som si uvedomila, že štíhla postava vôbec nie je dôležitá, ľúbil ma pre iné hodnoty. Pri ňom mám pocit, že nie je dôležité, aká je schránka, to podstatné je vnútro a na tom treba pracovať. Po rokoch som pripustila, že mám pár kíl viac a viem byť šťastná, vyrovnaná. Krásne bolo, že som sa po čase naučila počúvať svoje srdiečko, že som konečne niečo cítila. A cítila som sa vinná za to, že si úmyselne poškodzujem zdravie. Cítila som, že zrádzam človeka, ktorý je ku mne úprimný ale ja nie som k nemu. Musela som mu o tom povedať. Ano, boli aj slzičky a on sa zachoval velmi pekne. Pomohol mi a doteraz mi pomaha. Sú to skoro 3 roky, čo som ?čistá?. Napísala som Vám svoj príbeh, lebo mám veľkú snahu pomôcť čo najviac ľuďom postihnutým ppp. A na záver niečo, čo ma bulímia naučila: chcieť sa vyliečiť je málo, treba začať dôverovať svojim blízkym a prijať myšlienku, že ideal, modla, ktoru som si zvolila, som si zvolila nesprávne. Že sa nevidím reálne, že preprogramovaná myseľ mi skresluje moje predstavy o sebe a že to nie je správne. Dôležité je si uvedomiť, čo je v živote pre mňa podstatné, čo chcem dosiahnuť a čo pre to urobím. Želám Vám veľa síl a veľa nadšenia. Vyliečenie príde, nebojte sa, len treba zmeniť svoje myslenie.