Som anorektička?

Ahojte, ja neviem, ľudia mi hovoria, že som chuda, že som schudla a aj môj manžel mi to hovori. Poradte mi, kto ma podobne skusenosti, či som normalna. Mam 26 rokov, meriam 170 cm a vážim 45 kg, niekedy aj 46. Jem iba ovocie a zeleninu – surovu a sojove tofu. A aj to si sledujem, aby som zjedla od 4000 do 6000 Kj denne a aj to si myslim, že je veľa. Tak sa snažim cvičiť. Denne chodim na hodiny aerobiku – tyždenne 8 hodin, tiež doma posilujem s činkami alebo cvičim bez nich, denne tak pol hodiny a ked je pekne, idem aj na korčule. Ked zjem jedno jablko, idem si spočitať o kolko kalorii viac som zjedla. Aj si jedlo nakupim – ovocie, zeleninu a potom nan pozeram že ho nemôžem zjesť. Neviem, prečo to robim, snažila som sa byt vzdy dokonala, mala som od zakladnej až po vysoku len same jednotky, našim som sa snažila pomahat, do roboty chodim o 2 hodiny skôr než mám a ešte aj doma robim – ak necvičim. Niekedy sa snažim, že budem jesť bielkoviny, aby mi narastli svaly, tak zjem tofu. Ale ratam si potom, aby som 2 hodiny nejedla a ked som hladna, tak sa idem napiť vody. Potom, ked si nakoniec dam jedno jablko alebo jeden banan, som strašne najedena a v duchu si tak vyčitam, že som to jedla, ale chuti mi to zasa, ovocie mam rada, len si ho odopieram stale. Vidim, že som schudla, všetko oblečenie mi je velke, nohavice visia na mne, prsia sa mi zmenšili, aj sa hanbim za to, chcela by som v tom vyzerat dobre, ale bojim sa mat vyššiu hmotnosť že všetci budu na mna pozerat a hovorit – pribrala si tušim, tak to mi vadi. Všade su len članky o dietach, ako schudnut, kolegyne v robote hovoria, že večer nič nejedia, len aby schudli a ja mam stale pocit, že veľa jem. Mavala som takych 52 kg a stale to ide dolu. Neviem, možno teraz sa to už zastavi, neviem. Bojim sa neist cvičiť, lebo by kamaratky hovorili, ako oni super cvičili a spalili kalorie … a ja nič??? Ešte som to vlastne nikdy takto nepovedala verbalne, ale teraz si uvedomujem, že to tak je… Manžel mi nehovori nič alebo iba nadava, aby som jedla. Rodičia su teraz zaujati bratom, ktorý maturuje a ma toho vela, ked mi nahodou telefonuju, tak len aby som mu niečo pomohla alebo mi hovoria, ako sa on ma a tak. Alebo mi hovoria, ako sa ma sestra, ako je jej smutno a tak. Nehovorim, opytaju sa aj ako sa mam ja, ale ked im poviem, že stale rovnako, tak sa viac nepytaju. Oni ma beru tak, že som silna a že sa zakusnem a prekonam problemy. Ano, vždy som bola taka – aj teraz – nechcem nikomu odhalovat svoje vnutro – som predsa silna a nikto nemusi vediet, že ma niečo trapi. Len ked tak niekedy rozmyslam nad sebou, asi to nie je to najlepsie, asi to nie je celkom v poriadku. Ale ja sa bojim, že keby som niekomu blizkemu povedala, čo ma trapi, tak ma vysmeje alebo ohovori. Citim totiž, že kolegyne sa zo mna smeju, ako vyzeram. Niekedy som viac podraždena, ale snazim sa byt mila, nedat najavo, že som z niečoho nervozna, len niekedy na manželovi vybijam svoju zlosť. A to mi je luto. Bojim sa, že priberiem a bojim sa, že budem anorektička. Poradite mi? Som už anorektička?