Moj pribeh…

Ahojte.. Konecne som sa rozhodla,ze sem napisem cely svoj pribeh..I ked este ani teraz neviem,ci to dopisem a ulozim… Raz som sem uz pisala,ked si to teraz precitam,hanbim sa…Takze od zaciatku.. Minuly rok tak na jesen/v zime som zacala chudnut..Ani neviem preco,proste som si uvedomila,ze asi niesom az tak chuda,jak sa zda..mala som asi 48kg a 167cm.vzdy som mala dost pohybu,bola spolocenska,vesela,na najlepsom gymnaziu..Porste dalo by sa povedat dokonaly zivot..lenze prislo to,co mi ho zacalo kazit..zacala som teda chudnut a dostala som sa na 44kg a zacala mat depresivne stavy..vsimli si toho rodicia,dohovorili mi a na cas sa dalo vsetko do poriadku..Anorexia vsak bola stale ukryta niekde vo mne a cakala len na spravny okamzik… Na jar sme sa prestahovali,nasla som si novych kamaratov,skola stale ta ista..bolo mi dobre,dalo by sa povedat,ze som si rychlo zvykla..Potom ale prisiel vazny uraz a ja som stravila skoro mesiac v nemocnici..bolo to pre mna najvascie utrpenie,ja-spolocenksy clovek,zavreta v tej hroznej nemocnici,strasne som tam trpela..vtedy som mala 47kg a 168cm…po nemocnici som sa zmenila,uzavrela som sa viac k rodicom,aj mozno k niektorym blizkym kamaratom,lebo som sa bala,ze ak sa nieco podobne stane,budem zase strasne bez nich trpiet..prislo leto a zacala som chodit s mojim doterajsim chlapcom..leto bolo super,jedla som(teraz si to spatne uvedomujem)asi iba koli tomu,ze sme sa dost rozhulili a po tom je dost velky hlad..ale bolo mi dobre,nic som neriesila.. zaciatok skolskeho roku a ja som bola stale chora..mala som hroznu anginu a ja som zase zacala mat pocit,ze nic nezvladam,ze co bude zo skolou a podobne..neviem ci to uz zacalo tym,ale asi som uz vtedy zacala menej jest..vtedy som si to vobec neuvedomovala,ale teraz ked sa k tomu vratim,myslim,ze uz vtedy som nejedla moc normalne..a potom asi v oktobri to zacalo naplno…cez tyzden som nic nejedla,nasich klamala,jedlo vyhadzovala a cez vikend jedla minimalne,vacsinou som pouzila dalsie klamstva..asi po mesiaci som to ale povedala mojmu chlapcovi a aj najlepsej kamaratke,ktora si toho uz vsimla skor..obidvaja sa o mna strasne bali,ale ja som bola vtedy este moooc zaslepena anorexiou..bola mi stale strasna zima,vsetko uz na mne viselo,ale bola som stastna,ked som sa pozrela na moje ploche brucho,teda skor prehnute dovnutra..ale nikdy som sa necitila chuda,vychrtla,jak mi kazdy hovoril..dostala som sa na 40-41kg pri tych 168cm.To uz zacalo byt podozrive aj nasim aj mojej doktorke a objednala ma k psychologicke aj k endokrynologicke.stale som vsak vsetkych presviedcala,ze ja som v pohode,ze nemam ziadny problem a ze nikoho nepotrebujem..obdobie vianoc bolo pre mna strasne,musela som celkom jest a tak som obcas aspon nieco vyzvracala,aby som trosku utisila tie neznesitelne vycitky..plakala som kazdy jeden den a nenavidela sa..pribrala som asi dve kila..den pred silvsetrom som sa zrutila,na moje narodeniny..bolo mi najhrosie a vsetko som povedala rodicom..vtedy to islo rychlo,hned na druhy den som isla k psychologicke a tak tyzden na to,k tej druhej doktorke..tam bolo uz aj vazenie a vyhrazky,ze mam poslednu sancu,ze musim pribrat,inak si ma tam nechaju..doma som hrala dalsie divadlo,ze jak pekne papam,ale prislo vazenie a ja som mala o kilo menej..dali mi dalsiu sancu a tak stale dookola..uz po prvom vazeni som zacala pouzivat prehanadla a co som musela zjest,vacsinou som aj vyzvracala..ale tak vaha sa ustalila na nejakych 43kg..pre mna to bolo vela,ale zniesla som..to uz to o mne asi vsetci tusili..chlapec sa koli mne strasne trapil,hadali sme sa koli tomu,ja som vzdy aj jemu aj rodicom aj doktorom slubovala,plakala,prosila..nikdy ma nakoniec nezatvorili do tej nemocnice..boli obdobia kedy som sa snazila,jedla som da sa povedat normalne,ale potom som videla,ze som pribrala a zase vsetko odzaciatku..a tak stale dookola..nezvladala som to,absolutne,nevedela som ako dalej..nenavidela som to neustale klamanie..klamala som tym,ktorych som milovala..to najviac bolelo..ale ppp bolo silnejsie,vzdy bolo silnejsie…az prisla sobota pred dvomi tyzdnami(21.5.)..rodicia si mysleli,ze sa snazim,ale prisli do mojej izby,ked ja som boal vonku a zase mi tam nasli prehanadla,strare desiaty,v igelitke vyzvracany obed(strasne sa za to hanbim:((),veci ktore som nestihla vyhodit,lebo som sa ponahlala von,boze,jak strasne si to vycitam,vsetko by bolo inak:(…okamzite mi zavolali,mama plakala,hned som vedela o co ide..prisla som a bolo to horzne,oco po mne hucal,ze okamzite idem do nemocnice,ze neho to nezaujima,ze ja ich stale klamem a neviem co,mama plakala..ja tiez..bolo to strasne,ale prave vtedy som si uvedomila,ze ja chcem zase zacat zit,ze s tym vsetkym chcem prestat a byt zase stastna..lenze kto by mi uveril po tolkych klamstvach a pokusoch a vsetkom??snazila som sa ich presvedcit,ved som sama zacala chodit k psychiatricke..Mamu sa mi nakoniec podarilo presvedcit a dali mi(snad,to este neviem)poslednu sancu,teraz viem,ze uz je naozaj posledna..oni vedia,ze to sama nezvladnem,ale nemocnica je pre man absolutne nepredstavitelna..viem,ze to by vsetko zhorsilo..Porste teraz musim byt ja ta silna a ukazat im,ze to dokazem!strasne som tym zranila aj chlapca,ktory mi veril…ublizila som im vsetkym a chcem teraz dokazat,ze to zvladnem…tak uz teda cez dva tyzdne jem ako normalyn clovek..jeden jedinykrat som mala prehanadlo a jeden jediny den som vyzvracala vsetko co som zjedla..ale teraz,teraz uz nevladzem..bojim sa,strasne sa bojim:(..taku silu som mala,take velke odhodlanie,ale kde to je teraz???teraz,ked vidim,ze som uz pribrala,citim to,je to strasne..kamaratka mi dnes povedala,ze aka je rada,ze konecne na mne nevisia gate..ale keby vedela ako mi to chyba..problem je mozno v tom,ze NIKDY som sa necitila byt chuda,NIKDY!!o to je to tazsie..a teraz si pripadam uz taka nechutna..tak co mam sakra robit??ja uz vazne neviem..nechcem ich zase sklamat a uz nechcem sklamat ani seba..ale…vzdy tu bude to po…. ale????je to naozaj silnejsie nez ja??dokazem to,alebo nie??nie,ja uz si zase neverim..a to som si uz konecne verila..nenavidim cele PPP!!!!!nenavidim!!a na druhu stranu sa tak tesim,az budem byvat sama,nie s rodicimi a nebudem nic jest..boze,je to normalne??teraz sa asi jedine spolieham na psychiatricku,ale moze ma z toho dostat,ked stale mam v hlave nieco ine??a tak som sa tesila,ze mi to uz ide..ale teraz,pozrem sa na seba a nenavidim sa!ale budem bojovat dalej!!dufam.. Strasne som sa rozpisala,mrzi ma to,neviem ci si to niekto precita dokonca..ak ano,budem rada,ak nie,nevadi.. tak vsetkym prajem vela stastia a uspesny boj proti PPP!!